Sezóna zahájená

Konečne si môže povedať túto otrepanú vetu aj ja. Zvláštne. Nikdy som vlastne sezónnosť neriešil, vždy som chodil na ryby celoročne. Jedinou prekážkou v love bol snáď len ľad, ktorý uzamkol vodnú hladinu. Aj tu som hľadal alternatívy v podobe tečúcich vôd alebo revírov na juhu krajiny. Vždy som lovil ryby bez ohľadu na dátum v kalendári alebo na aktuálny stav počasia. Neriešil som dážď, sneh, vietor, búrku. Ak som nebol niekoľko dní pri vode, mal som z toho doslova „abstinenčné príznaky“ a k upokojeniu prišlo len vtedy, keď som si nahodil. No, a keď sa už inak nedalo, čiastočne ma uspokojila aj prechádzka okolo obľúbeného revíru, alebo aspoň krátke zastavenie sa, keď som išiel okolo. Časy sa však menia. Z koníčka sa mi stalo povolanie. Všetko muselo ísť bokom. Čas. Jediná aktuálna prekážka, ktorá mi bráni robiť to, čo tak veľmi milujem. Náplasťou na túto ranu na duši je iba podnikanie v oblasti rybárstva. Poznáte to, obuvníkove deti chodia bosé. V žiadnom prípade sa však nesťažujem. Mám to obrovské šťastie robiť v živote to, čo ma baví, čo ma napĺňa. A tak som tohtoročné „zahájenie“ sezóny absolvoval nezvykle až vo februári.

Aj tu som bojoval sám so sebou. Už niekoľko dní som mal naplánovanú krátku rybačku. Revíry v mojom okolí boli čerstvo rozmrznuté. So skúsenosti viem, že rybám sa náhle odkrytie hladiny od ľadu páči, aj napriek zime sú v tedy celkom aktívne. Ak potom toto obdobie trvá dlhšie, ich aktivita klesne, no a potom znovu začne stúpať s pribúdajúcou teplotou vody. Chcel som tento čas využiť. V nedeľu poobede som sa teda zdvihol a odišiel som na ryby. Po ceste sa mi kadečo preháňalo hlavou. Nedokončená práca a výčitky, čo všetko by som mohol stihnúť, ak by som namiesto rybačky pracoval. Podvedome som ani neviem ako zaparkoval pred firmou. V tom som si uvedomil, čo vlastne robím. Dnes je nedeľa, a ty ideš na ryby, povedal som nahlas sám sebe. Usmial som sa nad svojim počínaním, zapol som si v rádiu príjemnú hudbu a vyrazil som k vode. V hlave sa mi podarilo prehodiť „výhybku“, a prestal som myslieť na prácu. Premýšľal som, kde by som mohol čo najefektívnejšie využiť tri hodiny pred nadchádzajúcou tmou. Voľba padla na malé obľúbené štrkovisko vzdialené asi dvadsať kilometrov. Pospevujúc si známe skladby z rádia som sa ocitol na brehu revíru. Nikde nikoho. Ani som sa nečudoval. Studený vietor a teplota sotva nad nulou. Auto nechávam na ceste. Trpká spomienka z minulého roka ma vytrhla z dobrej nálady. Zišiel som k vode, zapadol som, a namiesto rybačky som riešil niekoho, kto by mi pomohol. Nakoniec ma vytiahol kamarát so svojim terénnym autom. Stálo ma to cez tisíc eur. Nie pre neho ako odmena, ale na opravu preliačených dverí. Počas ťahania z blata sa auto prudko zvrtlo a narazilo do spadnutého stromu, ktorý stál v ceste. Ale čo bolo, bolo. Teraz si idem užiť prvú rybačku tohto roka. Na dvakrát som veci odniesol na vytipované miesto. Pohľad na spiacu krajinu neveštil nič dobré. Ryby sa neprezrádzali ani náhodou. Ani jeden krúžok na hladine. Nič. Párik kačíc bol jediným prítomným životom v stuhnutej krajine. Jeden prút som nahodil blízko nich. Predpokladal som, že tým, ako čľapocú vo vode, občas tam čosi „vypustia“, občas vodu skalia, zaujmú takýmto správaním aj ryby. Druhým prútom som zvolil vyhľadávaciu rybačku. Nahadzoval som zakaždým na iné miesto a snažil som sa ryby nájsť. Interval prehadzovania som si nastavil na pätnásť minút. Posadil som sa do kresla, a čakal som.

Na prvý pokus to nevyšlo. Drobné peletky, ktoré by som inak nepoužil, som posilnil sladkým gélom. Za normálnych okolností, ak by som lovil kdekoľvek inde, vybral by som si v tomto období jemný method mix. Ale túto vodu poznám ako vlastné topánky. Peletky tu fungovali vždy. A veril som im aj dnes. Pod háčikom bola najmenšia nástraha spomedzi našej ponuky v štyroch farebných možnostiach. Príchuť jahoda bola mojim favoritom. Striedal som len farby tejto drobnej štvormilimetrovej popky. Raz oranžová, potom biela, červená a aj žltá. Snažil som sa zaujať letargické ryby.

Nechal som nahodené o čosi dlhšie. Potešil by ma aj pleskáč alebo karas, pomyslel som si. V tom sa špička prúta poriadne zohla a ryba si zobrala aj z cievky navijaka niekoľko metrov tenkého iba osemnásť milimetrového vlasca. Záber ako v plnej sezóne. Ihneď som zdvihol prút, zasekávať nebolo treba. Rozbehol som sa doprava pozdĺž brehu. Nahodené som mal vľavo, presne do „obývačky“ rodinky kačicovej. Snažil som sa rybu dostať čo najďalej od spadnutého stromu ktorý bol blízko. Podarilo sa mi to. Jemný prút dokonale tlmil agresívne výpady ryby. Toto pleskáč nebude, povedal som si, a užíval som si prvú tohtoročnú zdolávačku. Po chvíľke som podobral pekného kapra. Až na podložke som zistil, že má akúsi deformovanú zadnú plutvu. Niečo nemilé sa mu počas zimy stalo. Ktovie čo, snáď to zvládne bez ujmy a dostane sa z toho. Opatrne som ho pustil. Priznám sa, neuspokojil ma. Možno, ak by bol zdravý, ale takýto mrzák? Ďalší záber prišiel opäť z miesta výskytu kačíc. Špička sa len jemne zatriasla, a ryba bola preč. Typický záber z chladnej vody. Nemal som šancu zareagovať. Ale vedel som, že sú tam. Prút z voľnej vody som stiahol na rovnaké miesto. Znásobil som svoju šancu. Začalo sa stmievať. Zima mi zachádzala za nechty. Asi aj preto, lebo som si ruky umyl v chladnej vode, možno kvôli adrenalínu, ktorý sa už odplavil, a ja som tak vychladol. Opäť záber, ktorý som nepremenil. Tma bola čoraz bližšie. V tom sa špička zohla a zostala v tejto polohe. Zdvihol som prút. Cítil som niečo väčšie ako len karasa, ktoré som viac očakával. Pekný súboj s kaprom trval asi desať minút. Vychutnával som si ho na jemnom náčiní. Unavený súper sa položil na hladinu, a ja som ho opatrne podobral. Tentokrát bezchybný, ešte väčší, zdravý lysec. Bol ako maľovaný. Nádherné zadosťučinenie v poriadnom chlade a vetre. Pohľad na kapra som sa snažil „nahrať“ si do hlavy, aby som z tejto krásnej spomienky mohol čerpať čo najdlhšie. Čo ak sa tak skoro na ryby nedostanem... Už som nenahodil. Spokojný, šťastný, dokonale oddýchnutý a „zresetovaný“ som sa pobral domov.

Nakoniec som bol sám so sebou spokojný. Dnes som nepodľahol svojej slabosti vorkoholika, a namiesto práce, ktorá aj keď ma napĺňa, som bol na rybách. A stálo to naozaj za to. Aj keď sa podarili len dve ryby, ale s ohľadom na mimoriadne ťažké podmienky lovu som bol s priebehom nedeľného popoludnia nadmieru spokojný.

Marián Vrba Method Feeder Fans